Recenzia

Stanley - rebel so zmyslom pre spravodlivosť

Radovan Vrška


Kto sleduje gospelovú, alebo lepšie povedané, kresťanskú hudobnú scénu, nemohol prehliadnuť osobnosť akou bol Stanislav Šášky známy pod umeleckým menom Stanley. Hudobník, gitarista a spevák, ktorý vystupoval aj sám, ale častejšie s kapelou Kapucíni, s ktorou si ho mnohí vo svojich spomienkach spájajú. Zomrel na začiatku adventu v roku 2016 a bola to nečakaná správa pre tých, ktorí ho poznali len z pódií a netušili, že už nejaký čas bojuje s chorobou a smutná správa pre tých, ktorí mu boli celý ten čas blízko a dúfali, že ešte ostáva aspoň niekoľko týždňov či mesiacov.


Už za svojho života bol legendou, ale pri správe o jeho smrti som sa obával, že jeho odkaz v našej rýchlej dobe zapadne do zabudnutia. Našťastie boli okolo neho ľudia, ktorí nezabudli a jedným z nich bol aj jeho spoluhráč a dlhoročný priateľ Michal Hirko, ktorý s ním urobil desiatky rozhovorov, či už na cestách, na skúškach, koncertoch, alebo počas dlhých večerov a stal sa akýmsi Stanleyho archivárom. Po jeho smrti si uvedomil, že to obrovské množstvo materiálu je poklad, ktorý nemôže schovávať doma. A tak z týchto fragmentov vznikla kniha spomienok a rozhovorov, ktorá nám pripomenie osobnosť a človeka, ktorý svoj hudobný život spojil s práve s takou kapelou, akou sú Kapucíni.


Mal som to šťastie, že som s ním strávil takmer dva týždne na turné Šanca pre lásku, čo bol festival kapiel, ktoré vystupovali vo viacerých mestách po Slovensku. Striedali sme sa na tých istých pódiách, on s Kapucínmi a ja s kapelou Sába. No najviac som sa s ním zoznámil počas presunov do iných miest a večerných posedení, kde bolo o čom rozprávať a dokonca som zažil aj atmosféru jeho chalupy na Divíne.


Svoje vtipy rozprával nielen na pódiu, ale aj mimo neho. Vedel vtip na každú príležitosť a každú situáciu okorenil niečím nečakaným. Ak predsa len niekto povedal dobrý vtip, ktorý nepoznal, starostlivo si ho zapísal do diára. Bol priateľský voči všetkým, užíval si život naplno a dodnes mám v pamäti situáciu, keď po dobrom obede, kdesi na oravskej fare, odišiel do kuchyne pochváliť kuchára za jeho šikovnosť.


Raz keď sme so Sábou hrali v Bratislave, po koncerte nás pozval ku sebe domov a do neskorej noci sme sa rozprávali o všetko možnom aj nemožnom. Keďže som bol vodič a čakala nás ešte dvojhodinová cesta domov, navaril mi dobrý polliter kávy, ktorý do mňa nalial, aby som cestou nezaspal. Že by som bol odvtedy takým milovníkom kávy? Je to celkom možné.


Vrátim sa ale ku knihe, ktorú som prečítal takmer na jeden dych. Začína rozhovorom so samotným Stanleym z roku 2014, čiže dva roky pred smrťou. Tam sa dozvieme o jeho hudobných začiatkoch na klavíri, hrania a spievania v zboroch, o prvej kapele, hudobných vzoroch, či o hraní ľudoviek na svadbách. Kniha pokračuje rozhovorom s jeho mamou, ktorá prezradí niečo z jeho detstva, jeho láske k futbalu, napríklad aj to, že keď sa jej syn narodil, nevolal sa Stanislav, ale Mojmír. Rozhovor s jeho synom Michalom napríklad aj o tom, ako teraz každé ráno, keď vstáva, pozerá na jeho gitaru a prečo ešte stále nevymazal otcovo číslo z mobilu.


Kniha pokračuje sériou rozhovorov s ľuďmi, ktorí mu boli blízki, ako napríklad dlhoročný priateľ, textár a skladateľ Slavomír Horov, kňaz a organizátor viacerých hudobných festivalov Juraj Drobný, ale aj spoluhráči z kapely. Krásny je Félixov príhovor počas pohrebných obradov. Na odľahčenie je tam aj kapitola, kde nájdete úsmevné historky a vtipy, ktoré hovoril počas koncertov. Mimochodom je to moja najobľúbenejšia časť. Na záver knihy sú ešte dojímavé spomienky jeho sestry, ale aj iných ľudí, ako si na neho spomínali v médiách, či na sociálnych sieťach.


Knihu vydalo občianske združenie Cavolo. Ide o takmer tristo strán pútavého čítania. Verte, je jedno, či ste Stanleyho poznali osobne, alebo len cez jeho piesne a koncerty. Je to naozaj pekne spracovaná spomienka na veľkého človeka, hudobníka, rozdávača radosti - skrátka kolotočára - ako sám seba s úsmevom označoval.